Created by potrace 1.14, written by Peter Selinger 2001-2017

… tá naša stužková

  • Začiatky existujú preto, aby existovali konce. Presne tak sme sa cítili aj my štvrtáci, pre ktorých po dlhých mesiacoch príprav konečne prišiel ten očakávaný deň. Nič na seba nenechalo čakať.

    Prvé kroky do sály boli nesmelé a plné očakávaní. Nervozita sa však vytratila s prvými tónmi úvodného tanca. Avšak až po nástupe na pódium sme si plne uvedomili silu tej chvíle. Príhovory boli plné emócií, krásnych i vtipných chvíľ z nášho študentského života – prvé stretnutie na chatách, imatrikulácie vo fóliách z lekárničky, nekonečné hodiny plné snívania a rušné prestávky strávené hraním kariet či dobiehaním učív na poslednú chvíľu. Pred očami sa nám mihali chvíle plné smiechu i hnevu. A všetko sa náhle zdalo až príliš vzdialené.

    Keď však prehovoril náš triedny – pán učiteľ Miloš Harmady, snažili sme sa nežmurkať, aby slzy dojatia v našich očiach zostali ukryté.

    Nakoniec každý jeden z nás, so zelenou stužkou na hrudi, držal v ruke červenú ružu. Po hymne Gaudeamus igitur, ktorá bola v histórii stužkových slávností určite najlepšie zaspievaná, sme sa rozpŕchli medzi rodičov, aby sme sa im krátko poďakovali a vyzvali ich do tanca na ľudovú nôtu. Následne sme sa nahrnuli k učiteľskému stolu a zábava mohla pokračovať, kým neprišla dlho očakávaná večera.

    Program sa začal videom „hľadanie triedneho tabletu“ a s navodenou dobrou atmosférou sme sa smelo pustili do toho. Predstavili sme svojich géniov v najrôznejších predmetoch, vrátane praktických zručností. Lietali sme po parkete pri predvádzaní našich najlepších tanečníkov, pričom sme nezanevreli ani na balet a spoločenské tance, a všetko to obohacovali naše videá z predchádzajúcich ročníkov. Prvú časť programu sme zakončili pre mnohých nečakane – pán triedny učiteľ si s manželkou zatancovali v našom kruhu horiacich sviečok za sprievodu spievanej piesne. Naše záverečné skupinové objatie bolo úprimné a od srdca.

    Po hodinke voľna sme mali plno energie a roztočili sme tombolu. Ktorá sa skončila našou fotogalériou a čítaním častušiek sprevádzaných salvami smiechu.

    Čo sa dialo potom? Smiech, radosť a zábava, ktorá nemala konca-kraja. Chvíle, na ktoré už nikdy nezabudneme, chvíle, kedy sme si boli bližšie než mnohokrát predtým, keď sme si dovolili zabudnúť sa okolitý svet, všetky starosti a trápenia.

    Ďakujeme všetkým a nikdy nezabudneme!